Sedela som v zasadačke. Šéf prezentoval výsledky za minulý rok. Prišiel rad na náš projekt – projekt, ktorý som viedla osem mesiacov, prenocovala nad ním viackrát a riešila krízy, ktoré nikto iný nevidel.
Povedala som: „Urobili sme skvelú prácu.“
Kolega vedľa mňa povedal: „Ja som to dotlačil do cieľa.“
O štyri mesiace bol povýšený. Ja nie.
Dlho som si myslela, že je to nespravodlivosť. Dnes viem, že to bola chyba – moja. Nie v práci. V slovách.
Ženy hovoria „my“. Muži hovoria „ja“. A tu sa rodí rozdiel.
Nie je to náhoda ani zlý charakter. Je to výchova. Rodové normy, ktoré nás celý život učia: buď skromná, nesúťaž, nevychvaľuj sa. Výsledok? Hovoríme o úspechoch tímu, firmy, kolektívu, a zabudneme povedať, čo sme pre to urobili mi osobne (a čo je kľúčové: nevyslovíme nahlas, že JA som to urobila).
Nie je to len pocit. Ekonómovia z Harvard Business School a Whartonu to zmerali: v sérii experimentov s vyše 4 000 dospelými a vyše 10 000 žiakmi. Ženy systematicky popisovali svoj vlastný výkon menej priaznivo než muži, ktorí dosiahli rovnaký výsledok. Rozdiel sa objavil aj vtedy, keď obe strany presne poznali svoje skóre. A objavuje sa to už v šiestej triede základnej školy.
Zdroj: Christine L. Exley, Judd B. Kessler – The Gender Gap in Self-Promotion, The Quarterly Journal of Economics, 2022.
Inými slovami: nejde o to, čo ženy dokážu. Ide o to, ako hovoria o úspechoch a ako to počuje ten, kto rozhoduje.
Muži nevedomky komunikujú výkon a hodnotu. Ženy nevedomky komunikujú spoluprácu a skromnosť.
Oba postoje sú dobré. Ale len jeden z nich získava povýšenie.
A to nie je fér. Je to však skutočnosť, s ktorou sa dá pracovať.
Prečo nám to nikto nepovedal ako hovoriť o úspechoch
Pretože sme sa naučili, že hovoriť o svojich úspechoch je vychvaľovanie. Že skromnosť je cnosť. Že ak robíte dobrú prácu, ľudia si to všimnú sami.
Nevšimnú.
Sally Helgesen a Marshall Goldsmith v knihe How Women Rise pomenovali dvanásť návykov, ktoré ženám bránia v postupe. Prvé dva sú presne toto: neochota prihlásiť sa k vlastným úspechom a očakávanie, že si ich niekto všimne sám.
Manažér, ktorý rozhoduje o povýšení, nemá čas sledovať, čo skutočne robíte každý deň. Má čas počuť len to, čo mu poviete vy. A ak nepoviete nič, on nepočuje nič.
Hovoriť o úspechoch nie je vychvaľovanie. Je to zodpovednosť voči vlastnej kariére.
Cvičenie, ktoré zmení váš vzťah k tomu, ako hovoriť o úspechoch
Vezmite pero a papier. Napíšte na vrch:
Som výnimočná, lebo…
A píšte. Nezastavujte sa. Neopravujte. Nefiltrujte.
Je to také malé žurnalistické cvičenie. Píšte všetko, čo vás napadne. Neexistuje malý, ani veľký úspech.
Ak sa ozve vnútorný hlas, ktorý hovorí „ale to nie je také výnimočné“ – ignorujte ho a napíšte to aj tak.
Toto cvičenie robia ženy na workshopoch #IAmRemarkable po celom svete. Prvých päť minút je ticho – každá zápasí so svojím vnútorným kritikom. Potom sa niečo uvoľní. A o dvadsať minút čítajú pred ostatnými, čo napísali – a prvýkrát v živote to vyslovia nahlas, nielen si myslia.
Je to veľmi silná chvíľa. Niekedy nám aj vyhŕknu slzy.
Odporúčam vám to zažiť.
Čo presne povedať a kde
Na pohovore Namiesto „Pracovala som v tíme na projekte X“ povedzte: „Viedla som projekt X, kde som zodpovedala za výsledky, koordináciu a záverečnú prezentáciu klientovi.“
Na hodnotení Namiesto „Snažili sme sa“ povedzte: „Tento rok som dosiahla [konkrétny výsledok]. Môj prínos bol [čo ste urobili osobne vy, nie tím].“
Pri žiadosti o zvýšenie platu Namiesto „Myslím, že robím dobrú prácu“ povedzte: „Za posledný rok som dosiahla [výsledok 1], [výsledok 2], [výsledok 3]. Na základe toho žiadam o zvýšenie na [suma].“
Znie vám niektorá z týchto viet ako vychvaľovanie?
Neznie. Znie ako niekto, kto pozná svoju hodnotu. A ľudia, ktorí poznajú svoju hodnotu, dostávajú to, čo si zaslúžia.
Ak je to založené na faktoch – nie je to vychvaľovanie.
Vaša veta bola „urobili sme“. Ale poznáte odpoveď na tú ťažšiu otázku?
Niekedy sa o vlastných úspechoch hovorí ťažko preto, že sme sa to nenaučili. Inokedy preto, že hlboko vnútri nevieme, či o tú prácu vôbec ešte stojíme.
Kariérny reštart je päť dní, ktoré na to odpovedajú. Každý deň jedno video, jeden pracovný list, tridsať minút. Na konci držíte jednu A4: čo vám prestalo sedieť, na čom staviate, čo musí vaša ďalšia kapitola spĺňať a ktoré dva-tri smery má zmysel overiť.
5 dní · 30 minút denne · začínate hneď po objednávke
Ak sa do 60 dní rozhodnete pokračovať do Masterclassu, cena Reštartu sa vám odpočíta.
Workshop zadarmo
Cvičenie „Som výnimočná, lebo…“ urobíme spolu naživo.
V malej skupine, kde je bezpečné povedať nahlas aj to, čo ste si doteraz len mysleli.
Prvý krok k zmene je pomenovať úspechy pravidelne
Nie raz za rok, týždeň pred hodnotením. Vtedy si už nespomeniete.
Preto sme pripravili Zápisník na dvanásť týždňov – každý piatok jeden úspech, päť minút, a jedna vec navyše: to, čo si napíšete, poviete niekomu nahlas. Presne to, čo som sa ja v tej zasadačke neodvážila.
A ak to chcete robiť s niekým, každý piatok si vo facebookovej skupine Zmena kariéry pomenúvame jeden úspech z týždňa. Malý alebo veľký. Pracovný alebo osobný.
Skúste to tento piatok. Prvýkrát je najťažšie.
→ Pridať sa do skupiny Zmena kariéry
A vy? Zažili ste niečo podobné — moment, keď ste povedali „my“ namiesto „ja“? Napíšte mi do komentára.
Ak ste sa v článku spoznali, pošlite ho žene vo svojom okolí, ktorá zažíva to isté. Možno je to presne to, čo dnes potrebuje prečítať.
Toto bola prvá časť zo štyroch.
→ Čítajte ďalej: 7 situácií, v ktorých ženy mlčia o svojich úspechoch (2/4)
